V januári tomu bolo 9 rokov odkedy existuje moja značka Alinkadizajn. Začínala som v maličkej miestnosti v rodinnom dome za šatníkom, kde som si dala vyrobiť zopár políc, komodu a stolík na počítač a strihanie látok. Šila som vtedy len anjelikov, bábiky a iné drobnosti. Moja dielnička mi vtedy stačila, látočiek bolo máličko, šiť som mohla aj v obývačke, pretože to nikomu nezavadzalo.
Lenže väčšinou to tak býva, že každý chce napredovať a ja som tiež pri každej návšteve dílerov s látkami prikupovala, prikupovala, až som zistila, že mi moje priestory začínajú byť tesné. Začínala som využívať na uskladňovanie aj miesta, kde som predtým mala uskladnené svoje doplnky na šitie, vytláčala som ich pomaličky do celého domu, šatník som zaplnila svojimi výrobkami, za posteľou manželskou boli tiež už koše s mojimi "polotovarmi", pred posteľou mi ležali pravidelne rolky s vatelínmi, pretože v malej dielničke na ne priestor nebol a už vôbec som ich nemala kde inde strihať. Čoraz viac mi začalo moje srdce túžiť po väčších, priestrannejších priestoroch.
(aj takto to vyzeralo, keď som občas musela kumbálok upratať)
V roku 2015 to vyzeralo, že sa presťahujem do inej prevádzky mimo našu obec, ale nakoniec to nebolo dobré riešenie, pretože som mala doma tri deti, z toho dve malé, a bolo by komplikovanejšie tam dochádzať hlavne počas sviatkov, dovoleniek, prázdnin... no a tak som zase musela pokračovať v starých priestoroch. Ale stále viac a viac ma to trápilo, že som rozťahaná v celom dome. Pribudli mi nové projekty aj v šití, začala som šiť už aj väčšie veci a tými som už skutočne často zaplnila celú obývačku a rodina začínala byť z toho už mierne nervózna.
Potom prišiel s návrhom môj manžel, že by mi dorobil nad hospodárskymi stavbami ďalšiu miestnosť, kde by som si mohla môj obchodík presťahovať a táto myšlienka sa mi veľmi zapáčila. V podstate sme tieto priestory mali už aj v stavebnom povolení zakreslené v projektoch, ale nedošlo na realizáciu vtedy, keď sme robili nadstavbu. Všetko bolo zrazu vyriešené a tak jednoduché :-) Slovo dalo slovo a 26.2.2018 sme začali s búraním starej strechy a stavaním novej drevostavby.
Stavba krásne napredovala, ale keďže manžel je sám stavbár, nemohol mi robiť všetko tak rýchlo, ako som chcela, musel aj svojim zákazníkom robiť zákazky a tak sa mi to všetko natiahlo o niekoľko mesiacov viac, ako som dúfala. Ale keďže ja som tvor trpezlivý, vydržala som to, už to bolo predsa na dobrej ceste :-)
Našťastie, všetko sa to dialo bez toho, aby som bola nejako zasiahnutá s obchodíkom, pretože stále ma delili od toho priestoru novej dielne dvere, ktoré boli zavreté a neotvorili sa, až kým neboli spravené všetky steny, zateplené, natiahnuté do omietky. Až potom sa pristúpilo k búraniu dverí a zväčšovaniu otvoru. Vtedy som musela na týždeň obchodík vysťahovať, aby sa mi tam neprášilo.
Vôbec mi to nevadilo, pretože to už začínalo nadobúdať tie správne kontúry. Chlapi mohli dorobiť steny, manžel mi krásne vybrúsil a natrel trámy a tatranský obklad a nakoniec sme spolu vybrali ladiacu podlahu.
A potom prišla moja prvá veľká radosť, lebo zrazu som sa mohla čiastočne nasťahovať do nových priestorov, síce so starým nábytkom, ale aspoň som mala konečne väčší priestor na strihanie a balenie. Nevadí, že potom som musela čakať od septembra až do marca na stolára, vydržala som to, pretože ten výsledok, ktorý som včera na MDŽ dostala ako obrovský dar, sa nedá opísať. Vybrala som si čistú bielu farbu nábytku, veľa políc na látky a galantériu, veľkú komodu pod okno a hlavne obrovský stôl 2*2 metre na strihanie látok a na prípravu mojich projektov. Z toho mám obrovskú radosť, konečne ma nebude bolieť chrbát pri strihaní.
A tak keď majster stolár dorobil svoju prácu, začali sme s mojou najstaršou dcérou a s maminou všetko ukladať na nové miesto. Látky krásne zaplnili police, galantéria takisto a potom som mohla zaplniť aj svoju maličkú dielničku všetkými svojimi výrobkami, ktoré mám pripravené na sklade.
Zrazu som sa mohla vysťahovať so všetkými mojimi krabicami a boxmi zo šatníka, zo spálne, z obývačky. Neverila som, koľko toho mám, ale tie plné police boli toho dôkazom. Manžel mi pri vstupe do spálne povedal, že konečne to vyzerá ako spálňa a to bola pre mňa veľká pocta, že to po toľkých rokoch naozaj videl, že som sa vysťahovala. Mal so mnou veľkú trpezlivosť a som mu vďačná, že toleroval túto moju záľubu.
Teraz, keď vám píšem tento článok, mám na stole práve rozrobené nové zavinovačky pre zákazníčky, ktoré na ne čakajú, som už v nových priestoroch, krásne sa mi tu tvorí bez toho, aby som rušila rodinu v obývačke vrčaním šijacieho stroja, alebo špendlíkmi a látkami rozloženými po jedálenskom stole :-) Sú ešte veci, ktoré by som rada zmenila, aj nábytok v starej časti dielne je len dočasne, chcela by som ho aj tam vymeniť za nový, ale to príde na rad neskôr, teraz je dôležité sa venovať zákazkám :-)
Alinka
P.S. Aj touto cestou sa chcem poďakovať môjmu manželovi za svätú trpezlivosť s mojím pracovným "bordelom", ktorý znášal celé roky a nevyčítal mi to. Spravil mi v dielničke kus práce, je neskutočne šikovný a tolerantný k mojim výmyslom. Ďakujem aj môjmu rodinnému stolárovi Peťovi, ktorý mi túto krásu vytvoril. Ako povedal, robil to prvý raz takéto niečo, ale páči sa mu to. Je to zase niečo iné, nové a teším sa, že mi splnil moje predstavy :-)
